Dnes si pripomíname narodenie španielskeho revolučného hrdinu, antifašistu a najvýraznejšiu postavu španielskej občianskej vojny. Buenaventura Durruti symbolizoval odvážny boj robotníkov a roľníkov v Španielsku a ducha španielskeho anarchizmu.
“Na začiatku roku 1936 žil Durruti hneď vedľa môjho domu, v malom byte v priemyselnej štvrti Sans neďaleko Barcelony. Šéfovia a podnikatelia ho zaradili na čiernu listinu. Nikde si nemohol nájsť prácu. Jeho partnerka Émilienne pracovala ako uvádzačka v kine, aby mala rodina na jedlo a šaty.
Jedno popoludnie sme ho išli navštíviť a našli sme ho v kuchyni. Mal na sebe zásteru, umýval riad a pripravoval večeru pre svoju dcérku Colette a manželku. Kamarát, s ktorým som tam šiel, sa pokúsil zavtipkovať: „Hej, Durruti, ale to sú ženské práce.“ Durruti nevrlo odpovedal: „Vezmite si tento príklad: keď moja žena ide do práce, upratujem dom, ustielam postele, pripravujem jedlo a starám sa o moju dcérku. Ak si myslíte, že sa anarchista musí povaľovať v bare alebo kaviarni, zatiaľ čo jeho manželka pracuje, znamená to, že ste nič nepochopili. ““
★ Buenaventura Durruti. Narodený 14. júla 1896, León, Španielsko.Continue reading “Buenaventura Durruti”→
Dnešný antifašizmus je dedičstvom takmer storočia trvajúceho boja proti rasizmu. Zatiaľ čo metódy Antify sa stali predmetom búrlivého politického diskurzu, ideológia skupiny, najmä jej dôraz na priame fyzické kroky na zabránenie násilného útlaku, sú oveľa lepšie pochopiteľné, keď sa na ne pozerá v rámci boja proti násilnej diskriminácii a prenasledovaniu, ktoré sa začalo takmer pred sto rokmi.
Anatómia fašizmu historika Roberta Paxtona – jedno z definitívnych diel o tejto téme uvádza – motivujúce vášne fašizmu, medzi ktoré patrí „právo vybranej skupiny dominovať nad ostatnými bez obmedzenia akýmkoľvek ľudským alebo božským zákonom. Spôsob politického jednania vyznačujúci sa obsesívnymi predstavami o rozklade spoločnosti, o národnom potupení, o tom, že sa národ stal obeťou, a kompenzačným kultom zjednotenia, sily a čistoty, v ktorých masová politická strana zložená z militantných nacionalistov nie príliš ochotne, avšak výkonne spolupracujúcimi s tradičnými elitami, opúšťa demokratické slobody pomocou násilia a bez akýchkoľvek etických alebo zákonných obmedzení usiluje o vnútornú očistu a vonkajšiu expanziu.” proti tomuto sa antifašisti vždy stavali. Continue reading “10.júla 1932 vznikla Antifašistická akcia”→
V Trenčíne sa uskutoční už 8. ročník benefičného antifašistického futbalového turnaja UAFA CUP. Okrem futbalu organizátori pripravujú pestrý sprievodný program v podobe diskusií, workshopov, DJs, koncertov, výstav a kvalitného občerstvenia.
2-3.7.2021, Štadión na Sihoti, Trenčín
„UAFA CUP je hlavne o vzájomnej podpore a solidarite bez ohľadu na farbu pleti, národnosť, pohlavie, pôvod, či sexuálnu orientáciu. Navyše podporujeme lokálne projekty, či jednotlivcov v núdzi, takže výťažok z turnaja poputuje, ako každý rok, na benefičné účely. Tešíme sa na Teba, či už prídeš aktívne hrať alebo si prídeš užiť deň a sprievodný program vo výbornej a priateľskej atmosfére. Športu zdar a náckom žiaden priestor!”
UAFA CUP je medzinárodný, benefičný, antirasistický futbalový turnaj / D.I.Y. antifašistická akcia, ktorú organizuje iniciatíva Tribúny sú naše spolu s Ultras Trenčín a OZ Légia Laugaricio už od roku 2013. Odvtedy dala iniciatíva viac ako 9000 € na rôzne sociálne projekty, stíhaných antifašistov doma i v zahraničí, osoby v ťažkej životnej situácii, či Futbalovú komunitu Kozmos.
V roku 1871 parížsky robotníci prevzali kontrolu nad svojim mestom a vytvorili Parížsku komúnu. Tá bola nakoniec potlačená, pričom za sebou zanechala desiatky tisíc mŕtvych komunardov. Po Európe sa šírila násilná kampaň proti lavici, ktorá zahnala anarchistov do podzemia. Taktika „propagandy činom“ sa zrodila z frustrácie, ktorú kvôli tomu revolucionári pociťovali.
Obhajcovia „ propagandy činom“ si boli vedomí toho, že zabitie tyrana neukončí tyraniu. Niekedy ju používali k odplate za zlo, inokedy aby ukázali zraniteľnosť vládnucej triedy. Jej stúpenci dúfali, že prebudí ducha revolty v masách. V roku 1876 v Berne na konferencii Medzinárodného združenia pracujúcich taliansky anarchista Errico Malatesta prehlásil, že revolúcia „ sa podniecuje viac z činov ako zo slov“ a že akcia je najúčinnejšia forma propagandy. V bulletine Jurskej federácie vyhlásil, „že Talianska federácia sa domnieva, že skutočnosť povstania, smerujúceho k utvrdeniu socialistických princípov činom je najúčinnejším prostriedkom propagandy.“
Nasledujúceho roku uviedli Malatesta a ďalší anarchisti svoju teóriu do praxe. Ako súčasť ozbrojenej milície vstúpili do dvoch dedín v talianskej Kampánií. Vyhlásili koniec vlády kráľa Emanuela, spálili farské záznamy a rozdali peniaze z pokladne výberčieho daní chudobným. Čoskoro prišli vojaci a povstalci boli pochytaní. Aj keď táto skúška neuspela, jej príklad nebol ostatnými anarchistickými revolucionármi prehliadnutý. V nasledujúcich desaťročiach boli napadaní králi, kráľovné, cisári a prezidenti. Continue reading “Od propagandy činom, k revolučným odborom”→
Tri krát odkladaný bookfair sa bude konať počas celého dňa v nedeľu 20. júna na vonkajšom priestranstve pražského klubu Cross. Tradične na ňom predstavia svoje knihy, ziny a časopisy, domáce i zahraničné nezávislé vydavateľstvá. Okrem stánkov s knihami a časopismi nebude chýbať občerstvenie a doprovodný program v podobe prednášok a diskusií, workshopov či koncertu.
Posledné mesiace vyšlo u českých susedov pomerne veľa zaujímavých kníh a brožúr. Pripomeňme si pár noviniek, ktoré na nás na boofairy čakajú. Pomerne nové vydavateľstvo Neklid okrem svojich starších vydaní predstaví tri novinky. Kniha Dvakrát sláva anarchismu je inšpirovaná základným anarchistickým presvedčením v možnosť dobrovoľnej spolupráce bez hierarchie. Je pútavou, odvážnou a často veľmi zábavnou obranou anarchistického nazerania na svet. Antropológ James C. Scott si v tejto knihe nasadzuje “anarchistické okuliare” a skrze ne sa pozerá na svet okolo seba: počnúc každodennými interakciami medzi ľuďmi a končiac veľkými protestami a revolúciami. Zapatistická výprava za život Kniha je zbierkou šiestich pútavých, vtipných a magických vyhlásení zapatistov a zapatistek zo Zapatovej armády národného oslobodenia (EZLN), mayských vzbúrencov, ktorí už niekoľko dekád utvárajú rozsiahly politický experiment autonómie v horách a džungli južného Mexika. Treťou novinkou je kniha od českej autorky Kláry Lang Tělo jako prostor anarchistické rezistence. Práca sa zameriava na prelínanie feministických a anarchistických perspektív po postštrukturalistickej revízií a problematiku demonštruje na prístupe k sexualite, telesnosti a intimite. Continue reading “8. Anarchistický festival knihy v Prahe a odporúčané novinky”→
1. mája vyšlo nové číslo časopisu Existence, ktoré je venované anarchistickému mysliteľovi P. A. Kropotkinovi pri príležitosti stého výročia jeho úmrtia. Na Slovensku ho zoženieš na sust@riseup.net. Podobne ako i knihu Blahobyt všem, Anarchismus, jeho filozofie a ideál od Kropotkina a mnoho ďalšieho.
Úvodný článok predstavuje Kropotkinov život a jeho myšlienky. V texte od historika anarchizmu Vadima Damier je podrobnejšie predstavený Kropotkinov vzťah k revolučnému syndikalismu, ktorý ovplyvnil smerovanie anarchistického hnutia v prvých dekádach 20. storočia. Toto číslo sa obšírnejšie venuje i jednému z najväčších názorových rozkolov v anarchistickom hnutí, ktorý súvisel s príchodom prvej svetovej vojny a postojom k nej. Po návrate do Ruska, krátko pred svojou smrťou, Kropotkin, verný opäť svojim pôvodným anarchistickým postojom, varuje v niekoľkých listoch pracujúcich na Západe pred marxistickú diktatúrou. Nájdeme tu ich preklady, vrátane toho, ktorý bol adresovaný pracujúcim v Československu. Ďalšie tri texty sa venujú stému výročiu od Kronštadskej vzbury a do tretice ďalšiemu stému výročiu narodenia anarchistu a sociálneho ekológa Murraya Bookchina. Ďalej tu nájdeme spomienky na Paula Polanského, anarchistických historikov Alexandra Skirdu a Hanneke Willemsovú či na Lorenza Orsettiho, ktorý zomrel v Rojave v boji proti Islamskému štátu. Zaujímavý text je i o úlohe akú zohrali anarchisti pri boji s cholerou v Neapole roku 1884 alebo rozhovor s bieloruskou anarchistkou o represiách voči jej kamarátom zo strany Lukašenkovho režimu.
Globálny deň nerastu/Global Degrowth Day (sobota 5. júna 2021) je každoročné podujatie, ktoré vyzýva všetkých ľudí, skupiny, organizácie a hnutia, ktorým je blízka myšlienka nerastu, k organizovaniu lokálnych akcí a vzájomnej spolupráci. Cieľom tohto dňa, je skrz radu iniciatív po celom svete, zdieľať alternatívy k spoločnosti orientovanej na ekonomický rast a ukázať tak, že dobrý život pre všetkých je možný.
Nerast (Degrowth) je myšlienka, ktorá kritizuje globálny kapitalistický systém, ktorý uprednostňuje rast za každú cenu a spôsobuje vykorisťovanie človeka a ničenie životného prostredia. Aktivisti a výskumní pracovníci z hnutia Degrowth sa zasadzujú za spoločnosť, ktorá uprednostňuje sociálny a ekologický blahobyt namiesto ziskov spoločností, nadprodukcie a nadmernej spotreby. To si vyžaduje radikálne prerozdelenie, zníženie materiálneho rozsahu globálnej ekonomiky a posun v spoločných hodnotách smerom k starostlivosti, solidarite a autonómii. Nerast znamená transformáciu spoločnosti a zabezpečenie environmentálnej spravodlivosti a dobrý život pre všetkých v rámci hraníc planéty.
Čo sa myslí pod pojmom „dobrý život pre všetkých“? Dobrý život pre všetkých si vyžaduje spôsob výroby a formu spoločnosti, ktorá sa zameriava na blahobyt všetkých a chráni ekologický základ života. To sa dá dosiahnuť iba zásadnou zmenou nášho súčasného spôsobu života a výroby, ako aj komplexnou kultúrnou zmenou. Medzi princípy Degrowth patria starostlivosť, spomalenie, solidarita a spolupráca, aby sme všetkým umožnili dôstojný život, ktorý si určí sám. Ako ďalšie potrebné kroky vidíme okrem iného starostlivé zaobchádzanie so zdrojmi, orientáciu na dostatočnosť a zníženie výroby a spotreby v globálnom severe. Usilujeme tiež o demokratickejšie formy rozhodovania, ktoré umožnia skutočnú politickú účasť a zrušia globálne štruktúry nadvlády a vykorisťovania, ako sú rasizmus, sexizmus a neokolonializmus, aby sa každý mohol skutočne podieľať na dobrom živote.
Cieľom pojmu nerast je predovšetkým zdôrazniť, odvrátenie od neobmedzeného rastu, ktorého hnacou silou je číra honba kapitalistov za ziskom, čo má katastrofálny vplyv na životné prostredie a teda aj na ľudstvo. Nejde len o to, že úloha spoločnosti sa tým obmedzuje na funkciu nástroja či prostriedku mechanizmu produkcie, ale aj jednotliví ľudia sa v takomto systéme menia v odpad, ktorý je nadbytočný a bez ktorého sa systém môže obísť. „Projekt nerastu je teda utópia, zdroj nádeje a snov. Má však ďaleko k tomu, aby sa len tak rozpustil v nereálnych predstavách, pretože sa snaží preskúmavať objektívne možnosti svojho uskutočnenia. Odtiaľ tiež vychádza pozitívne označenie „konkrétna utópia”, ktoré mu dal Ernst Bloch. „Bez hypotézy, že iný svet je možný, neexistuje politika, ale len administratívne riadenie ľudí a vecí.” Nerast je teda politický projekt v silnom zmysle slova. Je to projekt budovania autonómnych a hospodárnych ústretových spoločností vo vyspelých i rozvojových krajinách.
Rok 1968 a celá éra 60. a 70. rokov sa vyznačovali svetovými bojmi; pracovníkov, mládeže, študentov. Proti práci a vykorisťovaniu, proti štátu, triednej spoločnosti, autorite, proti rasovým, sexuálnym a rodovým represiám, proti vojne, dusnej morálke a konformite každodenného života. V rokoch 1967-1968 prebiehali politické protesty a vznikali študenské a iné hnutia v Nemecku, USA, Taliansku, Československu, Poľsku, Japonsku, Mexiku, Švajčiarsku a v ďalších krajínách. Nikde však nedosiahli takej intenzity ako vo Francúzsku.
Pred päťdesiatimitromi rokmi zachvátili francúzsku metropolu mohutné nepokoje, ktoré vošli do povedomia ako parížsky máj. Na jar 1968 sa tam študenti vzbúrili proti zavedenému systému. Žiadali zlepšenie študijných podmienok a koniec gaullismu – francúzskej obdoby konzervativizmu. Rozbuškou bolo uzavretie univerzity v Nanterre 2. mája 1968.
3. mája obsadili ľavicovo zameraní študenti priestory Sorbonny potom, čo vyšiel zákaz o zhromažďovaní sa na pôde Parížskej univerzity. Na zhromaždení sa malo protestovať proti uzavretiu univerzity v Nanterre, ku ktorému došlo predchádzajúci deň. Vzhľadom na nebezpečenstvo, že by mohli vypuknúť násilné nepokoje s pravicovými študentmi skupiny Occident, nechali úrady v popoludňajších hodinách budovu evakuovať políciou. Polícia pri vypratávaní nasadila slzný plyn, 200 študentov bolo zatknutých a odvezených. Ostatní študenti proti tomuto zásahu protestovali a v Latinskej štvrti vypukli násilné nepokoje. Niekoľko tisíc demonštrantov zaútočilo v pouličných bitkách na políciu, ktorá takýto odpor nečakala. Ďalších 600 osôb bolo zatknutých. Dňa 4. mája bola Sorbonna uzavretá. V reakcii na to únie vysokých škôl a študentská únia vyzvala 5. mája k štrajku na všetkých vysokých školách. Komunistická strana sa od týchto protestov dištancovala.
6. mája došlo k demonštráciám, ktoré sa vystupňovali vo večerných hodinách. Demonštranti mali tri požiadavky: otvorenie univerzity v Nanterre, stiahnutie polície zo Sorbonny a prepustenie zadržiavaných študentov. Potom, čo boli odmietnuté, začalo viac ako 10 000 demonštrantov stavať barikády z prevrátených áut a vytrhaných dlažobných kociek. Okrem samotných vysokoškolákov sa týchto akcií zúčastnili aj mladí nezamestnaní, študenti, robotníci a prisťahovalci. Hovorcovia študentov spočiatku nedostávali v médiách žiadny priestor na vyjadrenie. Demonštrácia a nepokoje pokračovali aj v nasledujúcich dňoch. Úrady a polícia reagovali represívne. To sa odrazilo aj na reakcii miestnych obyvateľov, ktorí (hoci ich autá boli častokrát poškodené) reagovali často solidárne a ponúkali demonštrantom jedlo alebo možnosť úteku. Continue reading “Parížsky máj 68”→
★ Dunstan Bruce z Chumbawamba zverejnil upútavku na svoj dokumentárny film „I Get Knocked Down“. Film rozpráva príbeh o tom, ako kapela ovplyvnila jeho život a o tom, čomu sa venuje po jej skončení. Zdá sa ale, že nie je len o histórii samotnej Chumby. V traileri sú členovia rôznych kapiel, napríklad Penny Rimbaud z Crass, Sean Forbes z Hard Skin či Ian Mackaye z Fugazi. Trailer si môžete pozrieť nižšie.
I Get Knocked Down je nevyslovený príbeh tejto anarcho-popovej kapely z Leedsu. Zakladajúci člen skupiny Dunstan Bruce má 59 rokov a zápasí s tým, kam svet smeruje. Film sa zameriava na históriu kapely a na to, ako môžu umelci používať svoje hlasy v čase krízy. Po Bruceovej osobnej ceste znovuobjavenia, vykúpenia a prebudenia, funguje I Get Knocked Down ako výzva do zbrane pre tých, ktorí si myslia, že aktivizmus za nich bude robiť lepšie niekto iný.
Kolumbia prechádza krízou, ktorá sa v posledných mesiacoch zhoršila v dôsledku mnohých reforiem (dane, zdravotníctvo, dôchodky), ktoré chce fašistická vláda Demokratického centra na čele s Ivanom Duquom a Álvarom Uribe Vélezom zaviesť na kolumbijský ľud. Ľudia z ULET-AIT (anarchosyndikalistická skupina) spoločne s mnohými sociálnymi, politickými a občianskymi organizáciami sa rozhodli zostať v uliciach, pokým nebudú tieto reformy stiahnuté a vláda nezačne reagovať na masaker stoviek ľudí, ktorí sa postavili proti extraktivizmu , policajnému a štátnemu násiliu a proti politike plodiacej životné neistoty.
Polícia organizuje hon na demonštrantov. Tí už niekoľko dní protestujú proti navrhovanej daňovej reforme, ktorá potrestá robotnícke triedy. Prezident Ivan Duque inicioval novú daňovú reformu, ktorú jednomyseľne odmietlo kolumbijské obyvateľstvo, akademici, združenia i odbory. . Dokonca aj vládna strana a jej spojenci kritizovali reformný projekt !!! Aj napriek tomu, že prezident bol pod tlakom ulíc prinútený projekt stiahnuť, naďalej sa prejavuje spoločenský hnev a polícia pokračuje v masakre. Za posledný týždeň bolo najmenej 37 mŕtvych, viac ako 1 000 zranených, najmenej 10 sexuálnych obťažovaní a znásilnení spáchaných bezpečnostnými zložkami, viac ako 800 zatknutí. „Nejde len o odstúpenie od reformy, to je len čerešnička na torte. Ale o celý postup vedenia pandémie a všetko, čo vláda napáchala, všetko čo nám hodila do ksichtu, sme proti politike tejto vlády”
Podľa kolegov z ULET-AIT, ktorí sú súčasťou protestného hnutia, polícia na zhromaždeniach odstraňuje pouličné osvetlenie a keď sa zotmie, striela do okoloidúcich. Mnoho ľudí sa i po návrate domov stali obeťami policajného násilia. Armáda a polícia strieľala do ľudí aj po protestoch. Pribúda mŕtvych, zranených a žien, ktoré boli znásilnené. Ľudia požadujú, aby sa tieto informácie šírili v čo najširšej miere, aby prezident Duque nemohol na medzinárodnej úrovni naďalej konať beztrestne.
ULET-AIT žiada o medzinárodnú solidaritu s kolumbijským ľudom, ktorí bojuje proti štátu a proti vojenským a policajným represiám. „Solidarita je náš najlepší nástroj – naša najlepšia zbraň“.