Počas niekoľkých posledných rokov sme boli svedkami rastúceho záujmu o to, čo niektorí začali nazývať postanarchizmom. Pretože sa tento pojem používa ako označenie veľmi rôznorodého myšlienkového smeru a nesie so sebou nejasné indikácie, je aj vnútri hnutia viac ako často používaný s veľkou dávakou znechutenia.
Pojem postanarchizmus je jedným z tých, ktoré odkazujú na sériu pokusov o znovuoživenie anarchizmu v hlavnej línii vývoja súčasnej radikálnej teórii aj v súčasnom svete. Tento vývoj jednoznačne začal s udalosťami v máji 1968 v Paríži a vyšiel z prostredia intelektuálneho hnutia, z ktorého v roku 1968 vzišlo povstanie. V predslove k poslednej knihe Andrewa Feenberga nazvanej „Keď básnici ovládajú ulice“, pojednávajúcej o týchto udalostiach, poukazuje Douglas Kellner na to, že postštrukturalistická teória, tak ako sa rozvinula vo Francúzsku, nebola v skutočnosti odmietnutím tohoto hnutia, ako sa niekedy uvádza, ale naopak bola pokračovaním nových myšlienok, kritiky a akcií, ktoré vtedy explodovali v uliciach. Ako píše, „Vášnivá intenzita a duch kritiky množstva verzií francúzskej postmodernej teórie, je pokračovaním ducha roku 1968. Baudrillard, Lyotard, Virilio, Derrida, Castoriadis, Foucault, Deleuze, Guattari a ďalší francúzski teoretici spojení s teóriu postmoderny, boli účastníci udalostí v máji 1968, zdielali ich revolučný elán a radikálne ciele a pokúsili sa rozvinúť nové postupy radikálneho myslenia, ktoré by naviazalo v odlišnej dobe na radikalizmus 60. rokov (2001, p.xviii).“ Continue reading “Postanarchizmus v kocke”