Dnes si pripomíname narodenie španielskeho revolučného hrdinu, antifašistu a najvýraznejšiu postavu španielskej občianskej vojny. Buenaventura Durruti symbolizoval odvážny boj robotníkov a roľníkov v Španielsku a ducha španielskeho anarchizmu.
“Na začiatku roku 1936 žil Durruti hneď vedľa môjho domu, v malom byte v priemyselnej štvrti Sans neďaleko Barcelony. Šéfovia a podnikatelia ho zaradili na čiernu listinu. Nikde si nemohol nájsť prácu. Jeho partnerka Émilienne pracovala ako uvádzačka v kine, aby mala rodina na jedlo a šaty.
Jedno popoludnie sme ho išli navštíviť a našli sme ho v kuchyni. Mal na sebe zásteru, umýval riad a pripravoval večeru pre svoju dcérku Colette a manželku. Kamarát, s ktorým som tam šiel, sa pokúsil zavtipkovať: „Hej, Durruti, ale to sú ženské práce.“ Durruti nevrlo odpovedal: „Vezmite si tento príklad: keď moja žena ide do práce, upratujem dom, ustielam postele, pripravujem jedlo a starám sa o moju dcérku. Ak si myslíte, že sa anarchista musí povaľovať v bare alebo kaviarni, zatiaľ čo jeho manželka pracuje, znamená to, že ste nič nepochopili. ““
★ Buenaventura Durruti. Narodený 14. júla 1896, León, Španielsko.Continue reading “Buenaventura Durruti”→
Dnešný antifašizmus je dedičstvom takmer storočia trvajúceho boja proti rasizmu. Zatiaľ čo metódy Antify sa stali predmetom búrlivého politického diskurzu, ideológia skupiny, najmä jej dôraz na priame fyzické kroky na zabránenie násilného útlaku, sú oveľa lepšie pochopiteľné, keď sa na ne pozerá v rámci boja proti násilnej diskriminácii a prenasledovaniu, ktoré sa začalo takmer pred sto rokmi.
Anatómia fašizmu historika Roberta Paxtona – jedno z definitívnych diel o tejto téme uvádza – motivujúce vášne fašizmu, medzi ktoré patrí „právo vybranej skupiny dominovať nad ostatnými bez obmedzenia akýmkoľvek ľudským alebo božským zákonom. Spôsob politického jednania vyznačujúci sa obsesívnymi predstavami o rozklade spoločnosti, o národnom potupení, o tom, že sa národ stal obeťou, a kompenzačným kultom zjednotenia, sily a čistoty, v ktorých masová politická strana zložená z militantných nacionalistov nie príliš ochotne, avšak výkonne spolupracujúcimi s tradičnými elitami, opúšťa demokratické slobody pomocou násilia a bez akýchkoľvek etických alebo zákonných obmedzení usiluje o vnútornú očistu a vonkajšiu expanziu.” proti tomuto sa antifašisti vždy stavali. Continue reading “10.júla 1932 vznikla Antifašistická akcia”→
V roku 1871 parížsky robotníci prevzali kontrolu nad svojim mestom a vytvorili Parížsku komúnu. Tá bola nakoniec potlačená, pričom za sebou zanechala desiatky tisíc mŕtvych komunardov. Po Európe sa šírila násilná kampaň proti lavici, ktorá zahnala anarchistov do podzemia. Taktika „propagandy činom“ sa zrodila z frustrácie, ktorú kvôli tomu revolucionári pociťovali.
Obhajcovia „ propagandy činom“ si boli vedomí toho, že zabitie tyrana neukončí tyraniu. Niekedy ju používali k odplate za zlo, inokedy aby ukázali zraniteľnosť vládnucej triedy. Jej stúpenci dúfali, že prebudí ducha revolty v masách. V roku 1876 v Berne na konferencii Medzinárodného združenia pracujúcich taliansky anarchista Errico Malatesta prehlásil, že revolúcia „ sa podniecuje viac z činov ako zo slov“ a že akcia je najúčinnejšia forma propagandy. V bulletine Jurskej federácie vyhlásil, „že Talianska federácia sa domnieva, že skutočnosť povstania, smerujúceho k utvrdeniu socialistických princípov činom je najúčinnejším prostriedkom propagandy.“
Nasledujúceho roku uviedli Malatesta a ďalší anarchisti svoju teóriu do praxe. Ako súčasť ozbrojenej milície vstúpili do dvoch dedín v talianskej Kampánií. Vyhlásili koniec vlády kráľa Emanuela, spálili farské záznamy a rozdali peniaze z pokladne výberčieho daní chudobným. Čoskoro prišli vojaci a povstalci boli pochytaní. Aj keď táto skúška neuspela, jej príklad nebol ostatnými anarchistickými revolucionármi prehliadnutý. V nasledujúcich desaťročiach boli napadaní králi, kráľovné, cisári a prezidenti. Continue reading “Od propagandy činom, k revolučným odborom”→
Rok 1968 a celá éra 60. a 70. rokov sa vyznačovali svetovými bojmi; pracovníkov, mládeže, študentov. Proti práci a vykorisťovaniu, proti štátu, triednej spoločnosti, autorite, proti rasovým, sexuálnym a rodovým represiám, proti vojne, dusnej morálke a konformite každodenného života. V rokoch 1967-1968 prebiehali politické protesty a vznikali študenské a iné hnutia v Nemecku, USA, Taliansku, Československu, Poľsku, Japonsku, Mexiku, Švajčiarsku a v ďalších krajínách. Nikde však nedosiahli takej intenzity ako vo Francúzsku.
Pred päťdesiatimitromi rokmi zachvátili francúzsku metropolu mohutné nepokoje, ktoré vošli do povedomia ako parížsky máj. Na jar 1968 sa tam študenti vzbúrili proti zavedenému systému. Žiadali zlepšenie študijných podmienok a koniec gaullismu – francúzskej obdoby konzervativizmu. Rozbuškou bolo uzavretie univerzity v Nanterre 2. mája 1968.
3. mája obsadili ľavicovo zameraní študenti priestory Sorbonny potom, čo vyšiel zákaz o zhromažďovaní sa na pôde Parížskej univerzity. Na zhromaždení sa malo protestovať proti uzavretiu univerzity v Nanterre, ku ktorému došlo predchádzajúci deň. Vzhľadom na nebezpečenstvo, že by mohli vypuknúť násilné nepokoje s pravicovými študentmi skupiny Occident, nechali úrady v popoludňajších hodinách budovu evakuovať políciou. Polícia pri vypratávaní nasadila slzný plyn, 200 študentov bolo zatknutých a odvezených. Ostatní študenti proti tomuto zásahu protestovali a v Latinskej štvrti vypukli násilné nepokoje. Niekoľko tisíc demonštrantov zaútočilo v pouličných bitkách na políciu, ktorá takýto odpor nečakala. Ďalších 600 osôb bolo zatknutých. Dňa 4. mája bola Sorbonna uzavretá. V reakcii na to únie vysokých škôl a študentská únia vyzvala 5. mája k štrajku na všetkých vysokých školách. Komunistická strana sa od týchto protestov dištancovala.
6. mája došlo k demonštráciám, ktoré sa vystupňovali vo večerných hodinách. Demonštranti mali tri požiadavky: otvorenie univerzity v Nanterre, stiahnutie polície zo Sorbonny a prepustenie zadržiavaných študentov. Potom, čo boli odmietnuté, začalo viac ako 10 000 demonštrantov stavať barikády z prevrátených áut a vytrhaných dlažobných kociek. Okrem samotných vysokoškolákov sa týchto akcií zúčastnili aj mladí nezamestnaní, študenti, robotníci a prisťahovalci. Hovorcovia študentov spočiatku nedostávali v médiách žiadny priestor na vyjadrenie. Demonštrácia a nepokoje pokračovali aj v nasledujúcich dňoch. Úrady a polícia reagovali represívne. To sa odrazilo aj na reakcii miestnych obyvateľov, ktorí (hoci ich autá boli častokrát poškodené) reagovali často solidárne a ponúkali demonštrantom jedlo alebo možnosť úteku. Continue reading “Parížsky máj 68”→
Prvého mája si pripomíname pamiatku na štyroch anarchistov popravených za boj za 8-hodinovú pracovnú dobu.
1.mája roku 1886 sa v Spojených štátoch amerických konali mohutné štrajky a demonštrácie na podporu požiadaviek za 8-hodinovú pracovnú dobu. Pokojný protest proti násiliu polície z predošlých dní, ktoré si vyžiadalo obete na životoch pracujúcich na chicagskom Haymarkete, bol 4.mája napadnutý políciou, načo odpoveďou bola vrhnutá bomba. Z atentátu boli obvinení ôsmi anarchisti. Aj napriek žiadnym dôkazom a mohutným protestom po celom svete boli napokon štyria anarchisti 11. novembra 1887 popravení a piaty spáchal pred rozsudkom samovraždu. Ďalší traja boli v roku 1893 zbavení viny s konštatovaním, že celý proces bol zinscenovaný a preukázala sa nevina všetkých obžalovaných. Štát podľa slov obžaloby postavil „Anarchiu pre súd“ a dúfal, že ich smrť bude tiež smrťou anarchistickej myšlienky. 1. máj bol na ich pamiatku neskôr vyhlásený ako Sviatok pracujúcich. Komunistické režimy vo východnej Európe v dvadsiatom storočí degradovali tento deň na manifestáciu svojej moci a tradícia boja pracujúcich za svoje práva bola takmer zahladená. Začalo sa to pred viac ako storočím, keď Americká federácia práce prijala historické uznesenie, ktoré tvrdilo, že od 1. mája 1886 bude zavedená osem hodinová pracovná doba. V mesiacoch pred týmto dátumom sa tisíce ľudí zapájalo do boja za kratší pracovný deň. Kvalifikovaní aj nekvalifikovaní, čierni aj bieli, muži aj ženy, domáci aj cudzinci.
Chicago
Len v Chicagu štrajkovalo 400 000 ľudí. Noviny informovali, že „mlyny sa zastavili a z vysokých komínov tovární nevychádzal žiadny dym.“ Toto bolo hlavné centrum agitácie a tu boli anarchisti v popredí robotníckeho hnutia. Vďaka svojej činnosti sa Chicago nemalou mierou stalo vynikajúcim odborovým centrom a najviac prispelo k osemhodinovému hnutiu. Anarchistické hnutie v Chicagu bolo silné. V roku 1884 tu vydali prvý anarchistický denník na svete Chicagoer Arbeiter-Zeitung a týždenník Fackel a nedeľné vydanie Vorbote. Do roku 1886 mali tieto noviny náklad viac ako 26 000 – čítala ich veľká nemecká prisťahovalecká komunita robotníckej triedy v meste. Nechýbali noviny pre anglicky, česky a škandinávsky hovoriacich. Rovnako ako anarchisti z Chicaga, pôsobili v odboroch a organizovali pre pracujúcich pikniky, prednášky, tance, čítania a ďalšie podujatia. Tak pomohli vytvoriť silné putá triednej solidarity, čo znepokojovalo šéfov, ktorí chceli rozbiť organizácie pracujúcich.
Keď sa 1. mája 1886 tohto mesta dotkli osemhodinové štrajky, pripojila sa polovica pracovnej sily v spoločnosti McCormick Harvester Co. O dva dni neskôr sa konalo hromadné zhromaždenie 6 000 členov zväzu „rezačov dreva“, ktorí tiež vyšli do štrajku. Stretnutie sa konalo iba blok od závodu v McCormicku a pripojilo sa k nemu odtiaľ približne 500 štrajkujúcich. Pracovníci si vypočuli prejav anarchistu Augusta Spiesa, o ktorý ho požiadal ústredný odborový zväz. Zatiaľ čo Spies rečnil, vyburcovaní pracujúci stáli spolu a nepoddávali sa šéfom, štrajkokazi sa vydali do neďalekého závodu McCormick. Štrajkujúci, ktorým pomáhali „rezači dreva“, pochodovali po ulici a prinútili štrajkokazov vrátiť sa do továrne. Zrazu dorazilo 200 policajtov a zaútočili na dav s palicami a revolvermi. Spies, pobúrený brutálnymi útokmi, ktorých bol svedkom, odišiel do kancelárie Arbeiter-Zeitung a rozoslal obežník, v ktorom vyzval pracujúcich z Chicaga, aby sa nasledujúce noci zúčastnili protestných zhromaždení. To sa uskutočnilo na námestí Haymarket Square. Prejav tam predniesli Spies a ďalší dvaja anarchisti pôsobiaci v odborovom hnutí Albert Parsons a Samuel Fielden. Continue reading “História anarchistického 1.mája”→