Pred 30 rokmi – 1. januára 1994 – mexickou politickou scénou otriaslo povstanie Zapatistickej armády národného oslobodenia (EZLN – Ejército Zapatista de Liberación Nacional). Armáda slabo vyzbrojených domorodcov nakrátko ovládla niekoľko miest a dedín v štáte Chiapas na juhu Mexika a po protiofenzíve mexickej armády sa stiahla do izolovaných oblastí Lacandónskeho pralesa, kde sa udržala a neskôr vytvorila sieť autonómnych dedín (caracoles).EZLN sa nikdy neusilovala o zvrhnutie centrálnej vlády a prevzatie moci, ale o získanie autonómneho územia. V praxi ide o synkretizmus starej mayskej tradície caracol (kruhov), ľavicovej solidarity, feminizmu a anarchizmom inšpirovanej sociálnej organizácie v podobe samosprávnych poľnohospodárskych a výrobných spoločenstiev, ktoré sú nezávislé od sprostredkovateľov medzi výrobou a distribúciou.
Jednou z predností zapatistov bolo, že sa nikdy nenechali nikým asimilovať a zachovali si svoju jedinečnosť v súčasnom svete. Akokoľvek kontroverzné a zastarané môžu byť niektoré ich postupy a prístupy, ich sen o spravodlivej, solidárnej, rozmanitej a otvorenej autonómnej spoločnosti sa zdá byť aktuálnejší než kedykoľvek predtým.
“Sledujeme a počúvame chorý svet a spoločnosť rozdrobenú na milióny vzájomne odcudzených ľudí, ktorí tápajú v hmle individuálneho prežitia, ale spája ich útlak systému, ktorý je ochotný urobiť čokoľvek, aby uhasil svoju túžbu po zisku, aj keď je jasné, že jeho smerovanie je v priamom rozpore s ďalšou existenciou planéty Zem.”
19. júla 1936, sa v reakcii na pravicový puč generála Francisca Franca pracujúci v Španielsku chopili zbraní a zahájili jednu z najrozsiahlejších sociálnych revolúcií v histórii. V nasledujúcej občianskej vojne sa postavili proti španielskym kapitalistom, ktorých podporovalo nacistické Nemecko a fašistické Taliansko. V revolučných oblastiach prevzali pracoviská a pôdu anarchistickí a socialistickí robotníci a roľníci a začali ich spravovať kolektívne.