Rok 1968 a celá éra 60. a 70. rokov sa vyznačovali svetovými bojmi; pracovníkov, mládeže, študentov. Proti práci a vykorisťovaniu, proti štátu, triednej spoločnosti, autorite, proti rasovým, sexuálnym a rodovým represiám, proti vojne, dusnej morálke a konformite každodenného života. V rokoch 1967-1968 prebiehali politické protesty a vznikali študenské a iné hnutia v Nemecku, USA, Taliansku, Československu, Poľsku, Japonsku, Mexiku, Švajčiarsku a v ďalších krajínách. Nikde však nedosiahli takej intenzity ako vo Francúzsku.
Pred päťdesiatimitromi rokmi zachvátili francúzsku metropolu mohutné nepokoje, ktoré vošli do povedomia ako parížsky máj. Na jar 1968 sa tam študenti vzbúrili proti zavedenému systému. Žiadali zlepšenie študijných podmienok a koniec gaullismu – francúzskej obdoby konzervativizmu. Rozbuškou bolo uzavretie univerzity v Nanterre 2. mája 1968.
3. mája obsadili ľavicovo zameraní študenti priestory Sorbonny potom, čo vyšiel zákaz o zhromažďovaní sa na pôde Parížskej univerzity. Na zhromaždení sa malo protestovať proti uzavretiu univerzity v Nanterre, ku ktorému došlo predchádzajúci deň. Vzhľadom na nebezpečenstvo, že by mohli vypuknúť násilné nepokoje s pravicovými študentmi skupiny Occident, nechali úrady v popoludňajších hodinách budovu evakuovať políciou. Polícia pri vypratávaní nasadila slzný plyn, 200 študentov bolo zatknutých a odvezených. Ostatní študenti proti tomuto zásahu protestovali a v Latinskej štvrti vypukli násilné nepokoje. Niekoľko tisíc demonštrantov zaútočilo v pouličných bitkách na políciu, ktorá takýto odpor nečakala. Ďalších 600 osôb bolo zatknutých. Dňa 4. mája bola Sorbonna uzavretá. V reakcii na to únie vysokých škôl a študentská únia vyzvala 5. mája k štrajku na všetkých vysokých školách. Komunistická strana sa od týchto protestov dištancovala.
6. mája došlo k demonštráciám, ktoré sa vystupňovali vo večerných hodinách. Demonštranti mali tri požiadavky: otvorenie univerzity v Nanterre, stiahnutie polície zo Sorbonny a prepustenie zadržiavaných študentov. Potom, čo boli odmietnuté, začalo viac ako 10 000 demonštrantov stavať barikády z prevrátených áut a vytrhaných dlažobných kociek. Okrem samotných vysokoškolákov sa týchto akcií zúčastnili aj mladí nezamestnaní, študenti, robotníci a prisťahovalci. Hovorcovia študentov spočiatku nedostávali v médiách žiadny priestor na vyjadrenie. Demonštrácia a nepokoje pokračovali aj v nasledujúcich dňoch. Úrady a polícia reagovali represívne. To sa odrazilo aj na reakcii miestnych obyvateľov, ktorí (hoci ich autá boli častokrát poškodené) reagovali často solidárne a ponúkali demonštrantom jedlo alebo možnosť úteku. Continue reading “Parížsky máj 68”
Kolumbia prechádza krízou, ktorá sa v posledných mesiacoch zhoršila v dôsledku mnohých reforiem (dane, zdravotníctvo, dôchodky), ktoré chce fašistická vláda Demokratického centra na čele s Ivanom Duquom a Álvarom Uribe Vélezom zaviesť na kolumbijský ľud. Ľudia z ULET-AIT (anarchosyndikalistická skupina) spoločne s mnohými sociálnymi, politickými a občianskymi organizáciami sa rozhodli zostať v uliciach, pokým nebudú tieto reformy stiahnuté a vláda nezačne reagovať na masaker stoviek ľudí, ktorí sa postavili proti extraktivizmu , policajnému a štátnemu násiliu a proti politike plodiacej životné neistoty.
8.mája uplynulo 76 rokov od konca Druhej svetovej vojny. Svet si tento deň pripomína a oslavuje ako deň víťazstva nad fašizmom. Je dobré pripomínať si tragickú minulosť, spomenúť si na odvahu a odhodlanie ľudí, ktorí sa postavili zvrátenému réžimu na odpor. Je však čo oslavovať? Fašizmus je v súčasnej spoločnosti stále prítomný. Či už v podobe neonacistov a neofašistov alebo v podobe rôznych pravicových strán a skupín rozťahujúcich sa vo verejnom a politickom priestore. Dôkazom sú silné neofašistické a konzervatívne pravicové strany v našom parlamente, protiutečenecky ladené politické skupiny a nálady u nás i v susedenom Česku, stovky až tisícky ľudí pochodujúcich pod zástavami neonacistických skupín v Poľsku, znevažujúcich obete druhej svetovej vojny, útočiacich na práva menšín a reprodukčné práva žien, fašistický premiér Maďarska, prezident Turecka a celkový vzostup týchto tendencií v Európe i vo svete.
te. Nechýbali noviny pre anglicky, česky a škandinávsky hovoriacich. Rovnako ako anarchisti z Chicaga, pôsobili v odboroch a organizovali pre pracujúcich pikniky, prednášky, tance, čítania a ďalšie podujatia. Tak pomohli vytvoriť silné putá triednej solidarity, čo znepokojovalo šéfov, ktorí chceli rozbiť organizácie pracujúcich.