V roku 1871 parížsky robotníci prevzali kontrolu nad svojim mestom a vytvorili Parížsku komúnu. Tá bola nakoniec potlačená, pričom za sebou zanechala desiatky tisíc mŕtvych komunardov. Po Európe sa šírila násilná kampaň proti lavici, ktorá zahnala anarchistov do podzemia. Taktika „propagandy činom“ sa zrodila z frustrácie, ktorú kvôli tomu revolucionári pociťovali.
Obhajcovia „ propagandy činom“ si boli vedomí toho, že zabitie tyrana neukončí tyraniu. Niekedy ju používali k odplate za zlo, inokedy aby ukázali zraniteľnosť vládnucej triedy. Jej stúpenci dúfali, že prebudí ducha revolty v masách. V roku 1876 v Berne na konferencii Medzinárodného združenia pracujúcich taliansky anarchista Errico Malatesta prehlásil, že revolúcia „ sa podniecuje viac z činov ako zo slov“ a že akcia je najúčinnejšia forma propagandy. V bulletine Jurskej federácie vyhlásil, „že Talianska federácia sa domnieva, že skutočnosť povstania, smerujúceho k utvrdeniu socialistických princípov činom je najúčinnejším prostriedkom propagandy.“
Nasledujúceho roku uviedli Malatesta a ďalší anarchisti svoju teóriu do praxe. Ako súčasť ozbrojenej milície vstúpili do dvoch dedín v talianskej Kampánií. Vyhlásili koniec vlády kráľa Emanuela, spálili farské záznamy a rozdali peniaze z pokladne výberčieho daní chudobným. Čoskoro prišli vojaci a povstalci boli pochytaní. Aj keď táto skúška neuspela, jej príklad nebol ostatnými anarchistickými revolucionármi prehliadnutý. V nasledujúcich desaťročiach boli napadaní králi, kráľovné, cisári a prezidenti. V roku 1884 sa August Reinsdorf pokúsil vyhodiť do vzduchu cisára Viléma a jeho princa pri otváraní národného pamätníku v Rudesheimu. V Paríži v roku 1892 August Vaillant vrhol bombu do poslaneckej snemovne. Aj keď nikoho nezabil bol popravený. Aby pomstil jeho smrť, zabil Santo Caserio francúzskeho prezidenta Carnota. V rokoch 1897- 1898 zomreli španielsky premiér Del Castillo a rakúska cisárka Alžbeta rukami anarchistov.
Johann Most, nemecký anarchista žijúci v Amerike, napísal brožúru s názvom „ Veda revolučného bojovania: inštruktážna príručka o použití a príprave nitroglycerínu, dynamitu, strelnej bavlny, trieštivej ortuti, bômb, rozbušiek, jedov atď…“ V nej písal: „ Poskytnutím dynamitu utláčaným miliónom sveta vykonala veda svoju najlepšiu prácu. Libra tejto hmoty premôže haldu planých volebných hlasov, „
V Taliansku, kde roľníci chradli kvôli hladomoru, ženy priviedli svoje deti do paláca kráľa Umberta aby prosili o pomoc. Jeho vojaci zahájili paľbu a mnoho z nich zastrelili. V roku 1900 sa priateľ Malatestu (ktorý ho popisoval ako „ jedného z najtolerantnejších ľudí akých kedy mohol poznať“ ) vrátil do Talianska z Ameriky a zabil kráľa. Vo svojej dobe boli tieto činy popisované ako „násilné odpovede na násilie.“ Napriek tomu, že atentáty a vraždy boli násilné, ich páchatelia neboli bezcitní zabijaci, ale ako ich opísala Emma Goldman ľudia „ s príliš citlivým spoločenským vedomím.“
August Vaillant vysvetlil, prečo sa ako anarchista, ktorý usiluje o spoločnosť mieru, uchýlil k násilným činom: „ Videl som prichádzať kapitál, ako upíra, aby vysal poslednú kvapku krvi z nešťastných ľudí. Potom som sa vrátil do Francúzska, kde som videl ako strašne moja rodina trpí. To bola posledná kvapka do pohára mojej bolesti. Unavený žitím tohto života utrpenia a zbabelosti som hodil bombu na tých, ktorí sú najviac zodpovední za spoločenskú biedu.“
Násilie anarchistov však nie vždy dopadlo na tyranov. Vo Francúzsku Theodore Meunier zaútočil bombou na reštauráciu, mysliac si, že všetka ta buržoázia je ospravedlniteľným cieľom. V roku 1891 bolo dvadsaťdva ľudí zabitých v barcelonskom divadle bombou Santiaga Salvadora. V Paríži o rok neskôr hodil Emil Henry bombu do Cafe Terminus. Zabil jedného človeka a dvadsať ľudí zranil.
Tieto činy za sebou zanechali úbohé výsledky.
Malatesta, napriek tomu, že bol hlavným predstaviteľom propagandy činom, napísal: „ Neveríme v právo trestať, odmietame myšlienku odplaty ako barbarský cieľ. Nemáme v úmysle byť ani katmi ani pomstiteľmi. Myslíme si, že rola osloboditeľov a zmierovateľov je vznešenejšia a pozitívnejšia.“
Propaganda činom prirodzene zlyhala vo svojom účele. Viedla k tomu, že si verejnosť pridružila násilie k ideálom anarchizmu. Ľudia sa ťažko spájajú s niekým, koho považujú za vraždiaceho fanatika. To predsa odcudzilo ľudí aj od vecí týchto fanatikov. Ďalším problémom spojeným s atentátom (politickou vraždou) je ten, že často poskytuje vláde možnosť zaviesť ďalšie utlačovateľské zákony. Propaganda činom bola výsledkom frustrácie, ktorú pociťovali anarchisti z nedostatku organizácie más. Tento nedostatok organizácie potom ponechal masy ako korisť reakcie vládnucich spoločenských tried.
6.augusta 1901, Leon Czolgosz postrelil a zabil amerického prezidenta McKinleyho. „ Po smrti McKinleyho kampaň proti anarchizmu a jeho prívržencom pokračovala s ešte väčšou nenávisťou“ spomína Emma Goldman vo svojich pamätiach. Boli prijaté protianarchistické zákony so zámerom hnutie zničiť. New Yorský zákon o zločinnej anarchii a podobné iné pravidlá boli, opäť slovami Emmy Goldman, „ smrteľnou ranou spoločenskej a politickej slobode v Spojených štátoch“. Nová legislatíva neobyčajne okresala efektívnosť anarchistov.
Počas okupačného štrajku v roku 1892 bolo jedenásť pittsburských oceliarskych robotníkov zavraždených štrajkokazmi. Carnegieho oceliarska spoločnosť pod vedením Henryho Fricka potom vykázala vdovy a siroty po zavraždených robotníkoch z domov spoločnosti. Emma Goldman a Alexander Berkman , obaja autori anarchistických kníh sa rozhodli, že to „ bol psychologický okamžik pre atentát.“
Goldmanová si prešla prostitúciou aby zarobila peniaze na zbraň, zatiaľ čo Berkman odišiel do Pittsburghu kvôli prípravám. Ozbrojený pištoľou a otrávenou dýkou sa pokúsil zabiť Henryho Fricka a dostal za to 20 rokov väzenia. Obaja boli dlhé roky nadšenými stúpencami propagandy činom. Avšak ku koncu života napísal Berkman Goldmanovej : „ Nie som za teroristickú taktiku, okrem veľmi výnimočných okolností.“
Propaganda činom nikdy nebola vhodná k mobilizovaniu más. Na prelome storočí sa anarchisti poučili a obrátili svoje úsilie k vytváraniu revolučných odborov. Masové odbory pracujúcich boli vytvorené vo Francúzsku, Nemecku, Taliansku, Chile a vo veľa ďalších krajinách. Menšina, ktorá už bola mimo tento vývoj, upadla do slepej uličky a veľa ľudí zmúdrelo.
Peter Kropotkin napísal: „ Musíme byť s ľudom, ktorý už nevolá po izolovaných činoch ale skôr po mužoch činu vo svojich radách.“ Bok po boku s ostatnými pracujúcimi v odboroch začali anarchisti ukazovať, že anarchizmus nie je deštruktívny , ani abstraktný, ale že ide o životaschopnú alternatívu.
Z novín Workers Solidarity 55 z roku 1998. Uverejnené aj v A-Kontra 08/ 2002.
Propaganda činom je konkrétna politická priama akcia, ktorá má byť príkladom pre ostatných a slúžiť ako katalyzátor revolúcie. Je primárne spájaná s násilnými činmi páchanými zástancami povstaleckého anarchizmu na konci 19. a začiatkom 20. storočia vrátane bombových útokov a atentátov zameraných na vládnucu triedu, mala však aj nenásilné použitie. Tieto činy mali za cieľ podnietiť „ducha revolty“ v ľuďoch preukázaním, že štát nie je všemohúci a poskytnutím nádeje utláčaným a tiež rozšíriť podporu anarchistických hnutí, pretože štát začal vo svojej reakcii pôsobiť represívnejšie.